Reimund Felbinger, Hodiny (Nemecko)

Keď otec stál nad maminým hrobom

a hádzal na rakvu hlinu,

vedel som, že z bytu, kde prežili štyridsať rokov,

už vyjde len málokedy.

Večer sa postavil pred zrkadlo,

pozeral na muža s chudými tvrdými prstami

a o čomsi sa dohovárali.

Otec rozprával akoby cudzím jazykom,

ten v zrkadle mu odpovedal vlastným.

Stál som hneď za ním, no vôbec ma nevidel.

Vo vrecku som mal maminu fotografiu,

ešte v nej potichu tikali nástenné hodiny.

Pevne som ich zovrel a hodil o zem.

To, čo z nich vypadlo, som otcovi schoval pod vankúš.

Ani neviem, aký to malo zmysel.

Žil ešte jedenásť rokov, ale už na druhý deň ráno

ho vlastne nebolo.