Walter Brouillard, Deň po (Francúzsko)

Deň po je ako vstať z postele

so psím jazykom v ústach.

Ešte nie celkom si uvedomovať,

čo sa vlastne stalo,

a pri rannej cigarete myslieť

na evolúciu...

... ktorá snáď presne vedela, čo robí,

keď dala človeku do hlavy oči,

aby si veci mohol viac pripúšťať.

Znova si (no teraz už celkom

pomaly) odkrokovať námestie –

s rukami vo vreckách

a s kúskom premočenej histórie

v blate pod nohami.

Nikto sa ťa už na nič neopýta,

aj tak by si zostal

ticho.

Iba slepý havran bude čosi vytĺkať

chromým krídlom o dlažbu.

A deň nad tebou ani kútikom

úst nepohne, nič ho nebude zožierať,

z predsudkov nepopustí.

Lebo deň na rozdiel od človeka nemá oči

a jeho pamäť je iba príliš hustá infúzia, sladký

motýľ zaseknutý v krku.

No a všade naokolo ticho.

Ako v spomienke na čosi,

čo už dávno rozožrala hrdza.

(18.11.2009)