a naši predkovia sú v mojich žilách takí prchaví,
že ich ledva rozoznám v snoch.
Keď padá dážď,
viem, že smrtke naprší
do oka lebky
a ona tou vodou
krstí naše deti.
Ak idem autobusom,
v ktorom sedím na sedadle sám,
myslím na bociany, ako im chutia
jedovaté zmije, keď ich zobákmi
tepú do hlavy –
a ja viem pritom len spať
na črepinách ich zrkadiel
a čítať z ich dlaní.
Som Cigán
a v mojich ústach nie je slovo,
ktoré by bolo menšie ako pieseň,
a nie je smútku,
čo prichádza iba raz.
Bývam až úplne na kraji,
bez dychu,
kde posledná cesta stretáva
posledného človeka.
Príď aspoň na malú chvíľu,
byť sám sebou,
stať sa Cigánom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára