Má v sebe starý slepý dom
s mezanínom,
schúlený od zimy
ako v materskom znamienku.
Sedí v ňom na kuchynskej stoličke
a celkom nenápadne
pohybuje perami akoby
hľadala iné ústa, ktoré
sa kdesi skryli.
Už vie, že ľúbiť znamená
stáť tak trochu na jednej nohe.
A po svojich rumunských predkoch
plakať, aby sa z jedinej slzy
mohla opiť.
Za oknom zatiaľ padá
sneh (mohol by ju
popáliť) a ona rozpráva
príbehy, v ktorých aj zvony
vedia bolieť srdcia.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára