Udalosti v príbehoch neexistujú ako čosi, čoho sa možno dotknúť. Vôbec nie sú ako odtlačky na nedopitom pohári či stratený kľúč, za ktorým si môžeme predstaviť dvere. Existujú síce zlomy oddeľujúce jednotlivé pasáže, tie však nie sú ostré a nedá sa na ne spoľahnúť. Príbehy ostávajú nerozčlenené, priestory v nich bezmenné. Určitú mapu alebo náčrt si môžeme urobiť len podľa detailov, ktoré sú v príbehu umiestnené a s ktorými sme sa už niekedy stretli. Čítanie alebo lepšie odčítanie príbehu sa takto stáva grafickým aktom – môžeme a musíme ho čítať na základe pohľadu, zvyku a skúsenosti. No treba si uvedomiť, že aj na maličkosti, ktoré sú iba v nás, sa musíme pozerať, ako keby nám nikdy nepatrili a nestali sa nám. Lebo to najkrajšie príde až nakoniec – príbeh sa poddá, odhalí nový význam a zároveň zachová všetko z nášho súkromia, našej tajnej intimity.
(...)
... chcem tým povedať, že môžeme sa zhodnúť v tom, čo považujeme za zmysel, čo cítime a chceme, a cez to všetko sa dokonale míňať.
(...)
Každý odchod opatruje v sebe dvojníka – nové stretnutie, inú večnosť. Ľudia sú vo svojej podstate stvorení rovnakým spôsobom. Odchody a stretnutia ich vo vnútri leštia ako zrkadlá, ktoré tú večnosť odrážajú. Také je ich poslanie. To, že dokážeme plakať, je toho dôkazom. V každej slze totiž zostáva pokus zotrvať, ale zároveň čo najrýchlejšie stretnúť iné oko. Vždy však zostávame len jedným celkom. A to voláme láskou, lebo láska je vždy čímsi viac než len osobou, ktorá miluje.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára