Možno práve takto sa milujú hady,
bez viery v niečo iné, dráždivo a jedovato.
Ich láska deň po dni tvrdne
ako slimačie ucho kdesi
v rašeline. A keď láska umrie,
hady ostávajú pripútané k sedimentu histórie,
k vysušenej blane zeme a času.
Medzi nimi je len kamenná ulita a v nej
zabudnuté šumenie, niekoľko rýchlych
dotykov a kŕčov, uhryznutí,
myší a duchov. Lebo je láska, ktorá sa
k citu približuje iba svojou podobou
a formou. Takou bezútešnou, že by
jej mohol aj ktosi uveriť. Možno práve takto
sa milujú hady a ich láska je len zálohou
za prvý počatý dotyk, ktorý im nepatril.
Vyzlečenou tvrdou kožou v piesku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára