Alica,
znovu som začal písať
listy na papier, rukou.
Občas ma prekvapí vlastný
sklon písma, neznámy dĺžeň,
ktorý som si pamätal
celkom inak.
Už sme sa skoro stretli,
Alica. Stáli sme
každý na druhej strane
dverí starého
meštianskeho bytu.
Nestlačili sme kľučku, ja som
napokon aj tak ušiel.
Vezmi ma znova
do vlaku, o ktorom
sa nám snívalo,
mali sme šestnásť a neprekážalo
nám šúpať pomaranče
holými prstami. Alica,
čo robíš práve teraz? Nezabudni
na všetky tie príchody
a utekania. Trvali milióny rokov.
A všetky boli naše.
Vážne a smutné
ako detskí bohovia a bohyne.
Tá kľučka, Alica,
existuje iba v nás, dnes
už to viem.
Ale zabudol som, či
pošta ešte doručuje listy.
Dokážeš to vôbec
po mne prečítať, Alica?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára