(1)
Dnes už nikto nepríde.
Aj tak –
než sa prebudím,
si znova preč.
Snívala som si smrť
a s ňou teba.
Áno, viem,
zlé sa človeku vždy iba
sníva.
Ale ty si mŕtva už tri roky.
Stále ťa nepočujem.
(2)
V spánkoch nad ušami
mi uviazol starý havran.
Bojuje krídlami.
Ešte verí,
že niečo má zmysel.
Viem, že by si mi
nedovolila žiť takto.
S cudzími ľuďmi,
medzi dlaňami
a tieňmi takými úzkostlivými,
akoby ani neexistovala vina.
Nepočúvala som,
a ty si mi nikdy neklamala.
O niektorých veciach si mohla.
Viac by som verila.
(3)
Potichu si si v sebe
krotila líšku.
Prepáč,
nevšimla som si to.
Jej skučanie
sa podobalo perám,
ktoré sa už za dverami
lúčili
a nepočuteľnými farbami si lízali
laby.
Sú chvíle,
keď aj stretnutia
bývajú navzdory.
(4)
Ak si ma niekedy potrebovala,
bolo to vtedy.
Ale aspoň som pochopila to mlčanie
ktoré sa neozvalo skôr,
než som vtedy uvidela tvoju tvár.
Na zem spadol pohár.
Mala si zapiť lieky.
Dnes akoby to všetko
nebolo viac,
iba voda na dlážke,
ktorú ktosi utrel.
(5)
Nepremýšľam o tom.
Neviem dokonca,
či je v tom čosi na pochopenie.
Nie, už sme neboli v nemocnici.
Aspoň sa nám to tak
zdalo.
Doma v našej izbe
som ti prikladala
na čelo studený obklad
a nahovárala ťa –
tu máš, vezmi si, uľaví sa ti.
O pár hodín nato
som spala
a snívalo sa mi o dieťati,
ktoré si tak veľmi chcela.
Nemohla som ti už o tom povedať.
(6)
Dnes už nikto nepríde.
V noci pri písaní
som sa stratila
vo vlastných spomienkach.
Raz budeme chodiť znova
po našom meste
a v každom kroku
počúvať,
ako sa predčítava o stretnutiach.
Alebo
možno
nie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára